Moji rodičia sa vzali ako starší ľudia, otec mal 50 rokov a mamka 41. Bola som ich jediné spoločné dieťa. Mala som nádherné detstvo, rodičia sa milovali, žili sme v krásnom dome pri lese blízko Bratislavy. Otec mal úspešnú firmu, ktorá sa špecializovala na kuchyne na mieru, takže ani po finančnej stránke sme si nemali na čo sťažovať. Každý rok sme chodili na dovolenku, niekedy aj viackrát do roka. Zimu sme často trávili v Alpách. Skrátka, mala som krásne idylické detstvo a mám na neho plno krásnych spomienok.

Šok nastal krátko po otcovej smrti. Do mojej malej predajne farby trnava jedno ráno vošli dve ženy, na prvý pohľad sestry, tipovala som dvojčatá, veľmi sa na seba podobali. Jedna vec ma však šokovala ešte viac, strašne sa podobali na môjho otca. Myslela som si, že blúznim, že ho po smrti, chcem vidieť aj tam, kde byť nemôže. Každopádne keď prišli k pokladni s vážnou tvárou, začínala som mať zvláštny pocit, že tu nie sú kvôli farbám… Pamätám si to ako dnes: „Dobrý deň, vy ste pani Jahodová?“

„ Áno“, odpovedala som trochu zarazene.

„Tak v tom prípade by sme sa s Vami radi porozprávali. Myslím, že nás čaká majetkové vyrovnanie. Váš otec bol aj naším otcom.“

Dobre, že som ležala na rozkladacej posteli, inak by som asi spadla….

Zavrela som predajňu a išla som s nimi do kaviarne, kde mi rozpovedali dlhý príbeh. Otec ich mal ako mladý 20 ročný chlapec s jednou staršou ženou. Bol to však len krátky románik a otec sa o nich dozvedel, až keď sa narodili… Nikdy ho nevideli, ale pravidelne posielal dosť veľkú sumu peňazí. Bola som stále vo väčšom šoku, cítila som sa oklamaná, smutná, sklamaná.  Krátko po našom stretnutí sa mi ako naschvál zasekol športový kočík. Maličkosť, ktorá bola ale poslednou kvapkou do pohára tiaže na moju psychiku. Strata otca, zistenie toho, že celý život mám dve sestry a nakoniec tá blbá autosedačka. Rozrevala som sa ako malé dieťa. Niekedy, je život proste za trest…